Má diplomy z prestížnejších univerzít sveta a prešla pozíciami vo firmách, o ktorých by sa nejeden manažér bál čo i len snívať. V Európskej banke pre obnovu a rozvoj v Londýne bola pri rozhodnutiach o miliardových investíciách. Aj tak pred pár rokmi odmietla pozíciu vo finančnom sektore v Londýne a sadla si na úradnícku stoličku v Bratislave. Celý rozhovor s generálnou riaditeľkou Sekcie riadenia investícií na ÚPPVII.
Vždy vás fascinoval bankársky život?
„Keď sa stretávam s mladými ľuďmi, veľa z nich vie, čo chce v živote dosiahnuť. Ani ja som nebola iná. Musíte si však odžiť istý počet rokov, aby ste zistili, že život si často cestu nájde sám. To, čo sprvu odmietate, je neskôr cesta, ktorou pôjdete. Nemyslela som si, že raz budem robiť v štátnej správe a už vôbec nie v banke, aj keď cesta do nej bola dlhá. Najprv ma fascinovala ekonómia rastu a problematika nerozvinutých krajín. Už na ekonómii v Bratislave som dostala možnosť študovať na univerzite v Tilburgu v Holandsku a neskôr v Antverpách v Belgicku. Viete, máte obrovskú masu veľmi chudobných ľudí a potom niekoľko veľmi bohatých. Teória rastu by mala riešiť aj tento problém, aby sa nožnice majetkovej nerovnosti ďalej neotvárali a naopak začínali sa postupne zatvárať. Je to obrovský problém, lebo práve ona dáva do pohybu migračné prúdy. Ak by mali relatívne slušné podmienky na život doma, tak by nemigrovali desaťtisíc kilometrov za lepším životom.“
Tisíce kilometrov od domova ste ako doktorantka prežili aj vy.
„Na postgraduačné štúdium ma prijali na univerzitu v Izraeli aj vo Francúzsku. Bola som mladá, takže Izrael mi prišiel dobrodružnejší a stal sa miestom môjho najproduktívnejšieho obdobia štúdia. Ekonómia mierového procesu, ktorá úzko súvisí s ekonómiou rastu, bola viazaná na región Stredného východu. Začínala som od začiatku. Učila som sa históriu, geografiu regiónu, hebrejčinu, arabštinu a začalo ma to fascinovať. Hebrejská univerzita v Jeruzaleme patrí v danom odbore medzi najlepšie univerzity na svete. Keď som do Izraela prišla, kulminoval tam mierový proces medzi Arabmi a Izraelčanmi. Mala som šťastie v tom, že ma učili vynikajúci profesori z Izraela, ale aj ekonomický poradca Jásira Arafata. Na univerzitách panovala sloboda. V novembri v roku 1995 však zavraždili Jicchaka Rabina, na jar roku 1996 prišla vlna teroristických útokov a napokon v máji roku 1996 nastúpila nová vláda a mierové rozhovory boli zmrazené. Bola som mladá a región ma natoľko pohltil, že štúdium som dokončila aj napriek každodenným životným hrozbám. Neskôr som dostala ponuku ísť na univerzitu do Bejrútu a odtiaľ som sa presunula do Damašku. Jednoducho svoju budúcnosť som spájala so Stredným východom a chcela som poznať príbeh regiónu z oboch strán.“
